Jeden z tisícich zázrakov prírody.
Práve sa končil týždeň a ja som mal za sebou poslednú vyučovaciu hodinu. Kráčal som po chodbe, ktorá bola plná študentov odchádzajúcich na víkend domov. Vtom na mňa niekto zakričal. Bol to Peter Smrek, archeológ, ktorý popri práci vyučoval na škole históriu. Posunkom ruky mi ukazoval, aby som šiel za ním. Keď sa mi podarilo prejsť pomedzi dav študentov k nemu, bol vysmiaty od ucha k uchu. „Čo máš narodeniny, alebo si našiel poklad?“ doberal som si ho. „Kdeže. Iba som dostal pozvánku na výskum v Tatrách a či by si tam nešiel so mnou“, povedal. Chvíľu som rozmýšľal a napokon som súhlasil. Začiatkom týždňa sme vycestovali z Bratislavy smerom k Tatrám. Cesta bola dlhá, a tak som si ju krátil sledovaním krajiny z okna autobusu. Na nekonečných poliach už boli len fliačiky snehu, stromy začínali kvitnúť, lúky, na ktorých sa pásli stáda dobytka, hýrili všetkými farbami. Bolo to znamenie, že zima sa skončila a odovzdala vládu jari. Tatry nás vítali už z diaľky. Keď sme prišli pod mohutné veľhory, nemohol som sa vynadívať. Prechádzali sme malou dedinkou Východná, v ktorej bola ukážka architektúry a zvykov našich predkov. Akoby tu zastal čas. Všetky domčeky boli rovnako zdobené a pritom každý iný. S Petrom sme sa dohodli, že toto bude náš hlavný tábor, a tak sme domácich požiadali o nocľah. Na môj údiv tu boli všetci ľudia milí a ochotní. Hneď na druhý deň, keď ešte len slnko vychádzalo spoza hôr, sme
už boli na prvej túre. Kráčali sme po lesných chodníčkoch a zakaždým sme sa pri niečom zastavili. Či to už boli rastliny, živočíchy, horské potôčiky, ktoré veselo žblnkotali a predierali sa cez mohutné skaly. Kým sa zotmelo, mal som celý zápisník zaplnený kresbami o tatranskej prírode. Keď sme sa vrátili do dediny, bola taká tma, že sa dala krájať. Takto ubiehal deň za dňom až nadišiel čas, keď sme mali odísť. Deň pred odchodom sme si povedali, že sa pôjdeme pozrieť na miesta, ktoré nám za ten čas prirástli k srdcu. Ako sme tak kráčali húštinou, zacítil som, že sa podo mnou prepadáva zem. Ani som sa nenazdal a ocitol som sa v čierno-čiernej tme. „Si v poriadku?“ ozvalo sa z hora. „Áno, nič mi nie je, akurát som trochu doudieraný“, odpovedal som a môj hlas sa ozýval všade naokolo. Nakoniec sa aj Peter ocitol v tej strašnej tme. Po chvíli vybral z plecniaka baterku a rozsvietil ju. Oslepila nás neuveriteľná krása. Všade naokolo bola kvapľová výzdoba, ktorá hýrila farbami od snehobielej až po tmavohnedú. Na prvý pohľad sa jaskyňa zdala iba ako miestnosť plná kvapľov, ale keď som sa lepšie poobzeral zistil som, že je to akási zakliata krajina. Hneď oproti mne stál kamenný slon, o kus vedľa zasa hríb a iné unikátne výtvory prírody. A kvapky vody im dodávali perleťový lesk. Boli sme v akomsi podzemnom paláci, ktorému sa tie svetské nemohli rovnať. „Musíme nájsť nejakú cestu , ak sa chceme odtiaľto dostať“, vytrhol ma zo snenia Petrov hlas. „Máš pravdu, poďme“. Vstal som a pohol sa vpred. Kráčali sme nekonečným labyrintom podzemných chodieb. Niekde boli tisícky malých a veľkých kvapľov, inde nebolo takmer nič. Niektoré chodby boli také nízke, že sme sa museli plaziť, iné zasa boli také, že by tadiaľ kľudne prešla žirafa. Prechádzali sme okolo stoviek malých jazierok, priezračných ako najčistejšie sklo, vysokých kvapľových stĺpov, ktoré siahali až po strop jaskyne. Pri takejto ceste sa nedalo na nič myslieť. „Neuveriteľné, ako mohla príroda také čosi vytvoriť?“ prerušil som to hrobové ticho „No vidíš, a človek si myslí, že všetko dokáže“, smial sa Peter. Po chvíli sme prišli do polkruhovej miestnosti, kde boli na stenách pokreslené rôzne živočíchy od pravekých maliarov. „Ako sa sem tí ľudia dostali?“ vŕtalo mi v hlave.“ Musí tu byť nejaký východ“, povedal Peter mrmlajúc si popod nos a už sa obzeral po zemi. Nič zaujímavé tam nebolo, akurát pár kostí, pästné kliny a rôzne nádoby. Avšak Peter to haraburdie zbieral jedna radosť a pchal ho do plecniaka. „Načo ti to je?“ nedalo mi to. „To je unikátny nález“. „Unikátny, neunikátny, mne je to jedno, len už poďme, lebo mi je zima a som hladný“, začala mi dochádzať trpezlivosť. Myslel som, že to je to najhoršie, čo ma čaká, ale mýlil som sa. Zvyšok cesty sme sa museli brodiť studeným potokom. Celý čas mi drkotali zuby a hundral som na všetko možné. Mal som také zmiešané pocity. Chcel som byť už doma v teple obývačky, ale pritom som túžil ešte obdivovať tú jaskynnú nádheru, ktorá ma očarila. Nakoniec sme sa z jaskyne dostali bez ujmy na zdraví a vrátili sme sa domov. A ako by som to zhodnotil? Asi len tak, že Slovensko, moja vlasť, je podľa mňa raj na zemi.
Komentáre